Je dobré vedieť, že vety, ktoré obsahujú zápory, nás istým spôsobom ovplyvňujú.

Príklad:

Snažíte sa naučiť malé dieťa jazdiť na bicykli. Stojíte na úzkej hrboľatej ceste. Na kraji cesty, kúsok pred vami, je jama. Stojíte za dieťaťom a chystáte sa ho pustiť, aby mohlo ísť samé. Predtým mu však poviete: „Nechoď blízko tej jamy. Vidíš, že ju máš v ceste, tak do nej nespadni!“

Pustite sedlo, dieťa zabalansuje a – bum! Rovno do jamy! Tesne po tom, čo ste ho jasne varovali!

Ako je to možné?

Naše podvedomé myslenie totiž nereaguje na zápor. Naše podvedomie vníma iba konkrétne predstavy.

Keď poviete: „Nespadni do tej jamy!“, čo si asi podvedomie dieťaťa predstaví?

Dieťa si predstaví pád do jamy. Odkaz detskému podvedomiu teda znie: „Spadni do jamy!“

Lepšie by bolo povedať:

„O chvíľu ťa pustím. Pôjdeš po strede cesty. Pôjdeš bezpešne a rovno. Veľa šťastia.“

Takéto vety vyvolajú pozitívnu predstavu.

Cvičte sa v tom, navzájom si pomáhajte pri prenose a tvorbe pozitívnych predstáv.

Možno sa budete smiať všetkým tým čudným vetným konštrukciám, na ktoré nie ste zvyknutí. No časom sa naučíte prirodzene komunikovať prostredníctvom pozitívnych, cielene konštruktívnych predstáv. A budete z toho mať oveľa lepší pocit.

Aj druhí budú mať z toho úžitok.

Zdroj: Kay Pollak, Žiadne stretnutie nie je náhodné 

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/