V čase, keď som sa stretával s ľuďmi ako poradca a duchovný učiteľ, dvakrát do týždňa som navštevoval istú ženu, u ktorej sa rakovina rozšírila do celého tela. Bola to päťdesiatročná učiteľka a lekári jej dávali niekoľko mesiacov života. Počas našich stretnutí sme zavše prehodili pár slov, väčšinou sme však sedeli ponorení do mlčania a ona vtedy zažila prvé záblesky vnútorného ticha, o ktorom prv, ako večne zaneprázdnená učiteľka, jakživ nechyrovala.

Jedného dňa som ju však našiel veľmi rozrušenú a nahnevanú. „Čo sa stalo?“ spýtal som sa. Stratil sa jej diamantový prsteň, ktorý stál celý majetok, a ku ktorému ju viazali spomienky. Bola presvedčená, že ho musela ukradnúť opatrovateľka, ktorá sa o ňu starala niekoľko hodín denne. Nechápala, ako môže byť niekto taký bezcitný a krutý a toto jej urobiť. Spýtala sa ma, či má tú ženu usvedčiť sama, alebo radšej ihneď zavolať políciu. Povedal som, že jej nemôžem poradiť, čo má urobiť, no možno by bolo lepšie, keby pouvažovala nad tým, akú hodnotu pre ňu predstavuje ten prsteň alebo čokoľvek iné v tejto fáze jej života. „Vy tomu nerozumiete,“ povedala. „Bol to prsteň po mojej starej mame. Nosievala som ho každý deň, až kým som neochorela a prsty mi neopuchli. Je to pre mňa viac ako obyčajný prsteň. Ako by som mohla zostať pokojná?“

Jej pohotová odpoveď a zloba v jej hlase svedčili o tom, že ešte stále nie je v sebe prítomná natoľko, aby sa na situáciu vedela pozrieť s odstupom, oddeliť reakciu od udalosti, a oboje len pozorovať. Jej hnev a obranný postoj boli znakom toho, že ego ju ešte stále nepustilo k slovu. Povedal som jej: „Položím vám niekoľko otázok, ale neodpovedajte na ne hneď. Namiesto toho skúste nájsť odpovede v sebe. Po každej otázke urobím pauzu. Odpoveď sa možno nevynorí v podobe slov.“ Povedala, že ma počúva. Spýtal som sa: „Uvedomujete si, že tak či onak sa toho prsteňa budete musieť vzdať, a že to môže byť už čoskoro? Koľko času by ste potrebovali na to, aby ste sa ho vedeli vzdať? Ubudne z vás, keď sa ho vzdáte? Má strata prsteňa dosah na to, čím ste?“ Po poslednej otázke nasledovalo niekoľko minút ticha.

Keď potom znovu prehovorila, na jej tvári sa už objavil úsmev a zdalo sa, že sa upokojila. „Vďaka poslednej otázke som si uvedomila niečo dôležité. Odpoveď som najprv hľadala vo svojej mysli a moja myseľ povedala: ,Áno, je to tak, si ukrátená. ' Potom som si otázku položila znovu:,Ubudne zo mňa?' Tentoraz som sa pokúsila odpoveď skôr vycítiť, než o nej premýšľať. A zrazu som zacítila Bytie svojho Ja. Nikdy predtým som také čosi nezažila. Ak teda viem tak silno precítiť to, že Som, tak potom ten, kto som, nestratil vôbec nič. Ešte stále to cítim. Je to čosi pokojné, no pritom nesmierne živé.“

„To je radosť z Bytia,“ povedal som. „Pociťujete ju iba vtedy, keď vystúpite zo svojej hlavy. Bytie sa dá len precítiť. Nedá sa pomyslieť. Ego o ňom nevie, pretože sa skladá z myšlienok. Hodnota toho prsteňa v skutočnosti jestvovala len vo vašej hlave ako myšlienka, ktorú ste si mýlili so svojím Ja. Nazdávali ste sa, že vaše Ja alebo nejaká jeho časť sa nachádza v tom prsteni.

„Keďže ego nie je schopné precítiť Bytie, vo všetkom zaň hľadá náhradu, ku ktorej sa potom pripútava. Predmety si samozrejme môžete vážiť, môžete sa o ne starať, mali by ste ale vedieť, že keď sa k nim pripútate, k slovu sa dostáva ego. V skutočnosti však nie ste pripútaná k nejakému predmetu, ale k myšlienke, ktorá v sebe zahŕňa ,ja', ,mne’ alebo ,moje'. Keď sa s nejakou stratou úplne zmierite, prekonáte ego a vynorí sa to, čím v skutočnosti ste, vaše vedomé Ja.“

„Teraz už rozumiem Ježišovým slovám, ktoré mi prv nedávali veľa zmyslu,“ povedala žena a dodala: „Tomu, kto by sa chcel s tebou súdiť o košeľu, prenechaj aj svoj plášť.“

„Presne tak,“ povedal som. „Neznamená to, že by ste nikdy nemali zamykať dvere. Skôr ide o to, že vedieť sa niečoho vzdať svedčí niekedy o oveľa väčšej sile, než keby ste o danú vec všemožne bojovali.“

V priebehu posledných niekoľkých týždňov života jej telo síce zoslablo, no čoraz väčšmi žiarilo, ako keby ním prenikalo svetlo. Vzdala sa svojho vlastníctva, niektoré veci podarovala opatrovateľke, o ktorej si myslela, že jej ukradla prsteň, a s každým podarovaným predmetom sa jej radosť len prehlbovala. Potom, keď zomrela, zavolala mi jej matka a medzi rečou spomenula, že stratený prsteň sa našiel v lekárničke v kúpeľni. Žeby bola ošetrovateľka prsteň vrátila, alebo tam bol po celý ten čas? To sa už nedozvieme. Jednu vec však vieme určite. Život poskytuje človeku také zážitky, ktoré usmerňujú rozvoj jeho vedomia. A odkiaľ vieme, že potrebujeme práve ten alebo onen zážitok? No predsa odtiaľ, že ho prežívame v tejto chvíli.

Je teda nesprávne byť hrdý na svoje vlastníctvo alebo závidieť ľuďom, ktorí toho majú viac? Nie celkom. Pocit hrdosti, potreba vyniknúť, predstava, že sme lepší, ak máme „viac“ , alebo horší, ak máme „menej“ , nie sú ani zlé, ani dobré - sú to jednoducho prejavy ega. Ego nie je zlé; je len nevedomé. Keď začnete pozorovať vlastné ego, postupne ho prekonáte. Neberte svoje ego príliš vážne. Keď si všimnete, že sa správate egoisticky, zasmejte sa. Hoci aj nahlas. Ako sa mohlo ľudstvo nechať ovládať tak dlho? Predovšetkým nezabúdajte na to, že ego nie je osobné. Nie je tým, čím v skutočnosti ste. Ak budete ego považovať za osobný problém, bude to opäť len prejavom ega. 

Zdroj: Eckhart Tolle, Nová zem – Uvedomte si zmysel svojho života

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/