Každý z nás v sebe nosí dve povahy: KAINA a ÁBELA. Meno Kain znamená „majetok“. KAIN je časť človeka, zameraná na seba, chamtivá a panovačná, ktorá stále skúša niečo získať do svojho vlastníctva alebo iným vnútiť svoju vôľu. KAIN v nás, chce vlastniť, panovať, presadzovať sa.

Meno ÁBEL znamená „dych“. ÁBEL je duchovná časť človeka, jeho ozajstná povaha, to ako bol človek stvorený. ÁBEL neustále usiluje o harmóniu, vyrovnanie, vylepšenie existujúceho a vo všetkom chce vzbudiť to dobré. Táto pravá duchovná stránka človeka chce v tichosti pôsobiť dobro.

V biblii Kain svojho brata Ábela zabije. Nižšia stránka človeka víťazí nad duchovným človekom. V skutočnosti ale nie je možné Ábela zabiť, lebo je to naša pravá podstata, je to nesmrteľný boží človek v nás všetkých. Ten, s ktorým sa identifikujeme, pôsobí cez nás a zapríčiňuje buď chorobu, rany osudu a trápenie, alebo zdravie, harmóniu a šťastie. Je len na nás, na našom slobodnom rozhodnutí, koho cez seba necháme pôsobiť. V každom okamihu svojho života máme voľbu a môžeme sa nanovo rozhodnúť. A to napríklad:

TERAZ!!!

Byť človekom znamená spájať nebo a zem. Len v tele má duch a duša možnosť sa stretnúť, lebo ináč sú to protikladné sily. Duch sa snaží o sústredenie smerom k jednote. Duša sa naopak usiluje o rozšírenie, chce byť všeobsahujúca a až potom dosiahnuť jednotu. Cieľom ducha je ja, jednota. Cieľom duše je ty, vzťah. Cieľom hmoty je my, tj. pospolitosť.

Človek je silovým poľom medzi oboma pólmi, duchom a hmotou. Silové pole však existuje iba vďaka obom pólom. Keď jeden pól vypadne, pole sa zrúti. Veľa dobrých ľudí sa pri ceste do vnútra sťažuje na nedostatok sily. To je vždy známka toho, že došlo k narušeniu harmónie, že jedna strana prevažuje nad druhou.

Dokonalosť teda znamená nie buď – alebo, ale skôr aj tak – aj onak.

Veda vymýšľa stále nové skúšky pevnosti a ťahu, aby pre nejakú vec našla ten najlepší materiál. Ľudské bytie znamená byť človekom a to na nás kladie najvyššie požiadavky. Na rôznych rovinách sa tiež musíme neustále podrobovať takým skúškam pevnosti, úplne podľa hesla: „Čo nás nezabije, to nás posilní.“ Ale i keď ma niečo zrazí k zemi, je mojou úlohou zasa vstať, aby som mohol s väčšou opatrnosťou podstúpiť ďalšiu skúšku. Keď sa ale pokúsime takejto skúške vyhnúť, len vyzývame život, aby nás nejakou ranou osudu donútil našej „nevyhnutnej“ úlohy sa ujať. Samotný žeriav nemá zmysel, až keď nesie nejaké bremeno, spĺňa svoj účel.

Mali by sme preto zistiť, čo je našou úlohou, prijať ju a splniť. Nie preto, aby sme si vylepšili karmu alebo získali nejaké lepšie miestečko v nebi, ale preto, aby sme ju splnili s láskou – pre dobro celku. Ak jednáme len z ušľachtilého egoizmu, sme duchovní nádenníci. Keď však jednáme z lásky, stávame sa sami sebou.

To je totiž celá úloha: Uvidieť cestu, ísť po nej a sám sa stať cestou. Te, kto je dokonalý, je ako slnko, ktoré žiari ako pre to dobré, tak pre to zlé. Kdekoľvek je, tam je svet vďaka nemu presvetlenejší a láskyplnejší. Svieti, hreje a prežiari všetko, čo sa dostane do jeho blízkosti. Stal sa „obrazom božím“ a je pre všetkých požehnaním.

Zdroj: Kurt Tepperwein, Duchovné zákony

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/