V našom západnom svete spojujeme slovo karma vždy s vinou a hriechom. Sme viac či menej ochotní na seba túto vinu vziať, trpezlivo túto karmu „niesť“ a tým ju rozpustiť. To ale vychádza z mylného pochopenia karmy. To slovo pochádza zo sanskrtu a znamená „čin, to, čo bolo stvorené, pôsobenie, činenie“.           Nie je teda našou úlohou trpezlivo niesť svoju karmu alebo ju čo možno najrýchlejšie rozpustiť, aby sme boli konečne slobodní. Nejde ani o to, činiť dobré skutky, aby sme získali „lepšiu karmu“ resp. si ju zaslúžili. Karma nás konfrontuje iba s následkami nášho jednania, aby sme nám inak neviditeľné činy pochopili a mohli ich pozorovať ako v zrkadle.

Preto nemá zmysel snažiť sa tohto zrkadla čo možno najrýchlejšie sa zbaviť. Naopak, ide o to využiť ho zmysluplne pre svoj vlastný vývoj, čo vždy znamená seba poznanie a sebarealizáciu. A to nakoniec vedie k jasnému uvedomeniu seba samého. Na tejto náročnej, ale zaujímavej ceste potrebujeme zrkadlo karmy k neustálej kontrole, či robíme pokroky alebo či sme zišli s cesty. Karma je preto náš priateľ a pomocník na ceste vývoja, ktorej sa nemôžeme vzdať, pokiaľ ju nechceme minúť. Nový deň koniec koncov tiež nezačíname s úmyslom vymazať niečo, čo sme včera začali, ale v tom chceme pokračovať. Vstúpili sme do tohto života, aby sme pokračovali v diele sebenájdenia. Pritom je nám naša karma trpezlivým a spoľahlivým priateľom na ceste. Akékoľvek prikláňanie sa k spirituálnym či duchovným oblastiam nemá však veľký význam, keď nie sú získané poznatky využité v praxi. Mnohí získali veľké duchovné znalosti, bez toho, aby sa to viditeľne prejavilo v ich živote. Tu nám môže pomôcť iný učiteľ, ktorého nám karma posiela, resp. s ktorým nás zvedie do hromady – a tým je náš partner!

Karma a partnerstvo

Pretože v tomto vesmíre neexistuje náhoda, nemôže byť náhodné ani tak dôležité stretnutie, ako je stretnutie s partnerom. Skôr sme si toto stretnutie voľne vybrali, aby sme pokračovali v určitých učebných krokoch, s ktorými sme začali v predchádzajúcich inkarnáciách. Všetci sa totiž snažíme, vedome či nevedome, o nájdenie stratenej jednoty, ktorá je pre nás v tomto duálnom svete obzvlášť bolestná. Zmyslom partnerstva je teda vždy navzájom sa od seba a spolu učiť, aby sme nakoniec objavili hľadanú jednotu v sebe.

Život každého senzitívneho, duchovne orientovaného človeka je formovaný túžbou po stratenej jednote, čo vždy znamená hľadanie seba samého. Žijeme v tomto svete duality, pretože len tu sa môžeme vrátiť späť k jednote. Jedine ona neustále bolestne prežívaná dualita v nás totiž udržuje živú túžbu po jednote.

Prvým krokom k tejto jednote je spojenie s iným človekom, s ktorým môžeme splynúť v dokonalú jednotu. Ale i keď sa nám to podarí, zistíme, že je to stále len prvý krok. Partnerstvo je totiž len podporou na ceste k nájdeniu jednoty v nás samotných: to je koniec koncov tiež všetok zmysel partnerstva. Keď toto nemôže – alebo už nemôže – spĺňať, stráca svoj zmysel a musí sa rozpustiť.

Zmyslom partnerstva teda nie je vytvoriť si s pomocou toho druhého krásny, harmonický alebo dokonca pohodlný život. Aj keď je ten druhý pre mňa ideálny partner, možno dokonca moja „duálna duša“, práve tá duša, s ktorou som najužšie spätý, na mňa kladie najväčšie požiadavky, a tým ma povzbudzuje. Problémy, ktoré pritom vznikajú, majú niečo spoločného vždy iba so mnou, nikdy s tým druhým. Preto ich môžem tiež vyriešiť len sám v sebe.

Dvaja ľudia, ktorí sú karmicky spojení, teda nemajú za úlohu si „vzájomne vybaviť účty“, ale sú jeden pre druhého šancou na rýchlejší duchovný rast. Mali by preto túto šancu vedome využiť. Ak je táto úloha splnená alebo ak v partnerstve už nie je možno ju ďalej plniť, potom partnerstvo stratilo svoj zmysel, svoj vnútorný obsah. Keď na ňom obaja partneri aj tak naďalej lipnú, je to mylne pochopený ohľad, je to bezohľadnosť voči tomu druhému aj voči sebe. Tým, že jeden z nich trvá na niečom prežitom, bráni aj tomu druhému, aby sa u neho prejavilo to, čo život teraz chce priniesť. Obaja tak blokujú svoj ďalší vývoj.

Pravé partnerstvo sa teda môže skladať len z dvoch samostatných, „celých“ bytostí, ktoré si uchovajú svoju individualitu aj v spojení s tým druhým. Len tak sú partneri skutočne ochotní pohliadnuť na svoje slabé stránky, ktoré sa im vďaka tomu druhému odkrývajú, a môžu sa stretnúť v kozmickom vedomí a duchovnej otvorenosti. Len tak sa ukazuje, ako obohacujúce a vzrušujúce môže byť partnerstvo, také, aké bolo stvorením zamýšľané.

Boh nás nestvoril preto, aby nás v núdzi opustil.

Michelangelo Buonarroti

Zdroj: Kurt Tepperwein, Duchovné zákony - poznanie, pochopenie, prijatie

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/