Dnes uvažujem, znova. Rozmýšľam nad tým aké pekné to bolo. Poznali sme sa už dávnešjie, ale nikdy nie osobne. Začalo to tak nevinne. Sedeli sme v jednom bare, kamarátka ma ukecala nech sa pridám bola tam partia jej kamarátov a medzi nimi aj on. Vždy to bolo nutkanie sa ho aspoň dotknúť, neviem prečo ale niečo luxusné z neho vyžarovalo. Kecali sme, pili sme, bavili sme sa. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, a zrazu všetci odišli, všetko bolo v celku dokonalé aj keď dokonalosť neexistuje. Stáť oproti sebe, pozerať sa na seba, cítiť že to čo chceš ty tak presne v tom momente to chce aj on. Všetko sa zomlelo tak rýchlo, ako sa vraví : ,, keď to najmenej čakáš tak to príde \" . Prišiel, usmieval sa, dotýkal sa, túžil. Nebola to romantika, zaľúbenosť. Bolo to chcenie, vášeň, šialenstvo ktoré pretrváva dodnes, človek neľutje veci ktoré v danom momente urobil, ľutuje že tie veci nemôže mať stále. Je to také pobláznenie, túžba vlastniť. Je mojou inšpiráciou, posúva ma vpred, pretože mi ukázal a občas stále ukazuje veci ktoré som nepoznala a mám nádej že časom zistí že to čo dávaom ja jemu nedávam nikomu inému. A zas som sa vykecala a uzavrela do svojej bubliny.