Mám vlastný sen,
to každý vie.
Mať vlastný sen je dôležité,
no nikto to nahlas nepovie.

Nebaví ma večne niečo predstierať,
nebaví ma skutočnosť zastierať.
Kľudne to už poviem do sveta,
bez predsudkov, očakávania a pochopenia.

Lepšie by však bolo,
zničiť realitu našimi snami,
neviem, čo ma k tomuto presvedčeniu hnalo,
mala by som začať rozmýšľať nad skutočnými nami.

Kam sa len pohnem,
všade vidím faloš a klam.
S nádejou za roh zahnem,
a zbadám dvere otvorené dokorán.

Lenže pokým k tým dverám dôjdem,
zatvoria sa.
V šoku zastanem,
ako bezvládna kopa z kostí a mäsa.

A tak je to vždycky,
pozeráme pridlho na zatvorené dvere,
na ktoré už NIE napísali fixky,
a nevšímame si tie otvorené dvere.

A tak žijeme ďalej rovnako,
lenže už bez šance.
Možností je síce mnohorako,
ale my sme ako v tranze.

Už sme skoro na konci,
sme zaseknutý v čase, v jeho moci.
Neskoro je na rposíkanie,
na milosti danie.

Naše sny, detské túžby,
to všetko je preč.
Malý chlapec, čo túži muž byť,
ale sen mu usekol ostrý meč.

Stačil jeden malý pohyb,
a všetko je preč.
Stačilo, keby mal dôvtip,
a perom porazil by meč.



Error connecting to mysql