Zožiera ma oheň zvnútra i zvonka,
z mojej duše je razom malá stonka.
Musela by prísť nejedna mega vlna,
aby zmyla z mojej duše ťažké brvná.

Pomohol by mi aj jednoduchý plán,
len, keby to nebol klam!
Nepomôžu mi už však nikdy,
pred očami vybavujú sa mi všetky moje krivdy.

Nikdy mi nechýbala odvaha,
nechala som sa však rozmaznať od blaha.
Schladila ma ľadová kryha,
a v srdci mi navždy ostala hlboká ryha.

V hlave mi stále zvoní výstražný zvon,
že možno raz, príde skutočný on.
Lenže stále spomínam na toho grázla,
po ktorom mi na duši ostala nejedna jazva.

Tak rada žmúrim oči do slnka,
počúvam, ako voda žblnká,
pozorujem rozbúrené more,
a rozrážam prstami modrú oblohu, tam hore.

Tomu je však jasný koniec,
dopredu si začnem pliesŤ smútočný veniec.
Napíšem o smrti poslednú báseň,
o tom, akú má silnú vášeň.

A keď som už na smrteľnej posteli,
čakám, akú smrť mi život nadelí.
Na krk mi začne dýchať chlad,
ako by mi niekto sypal za pyžamo ľad.

Chytí sa ma panika,
moja identita smrti uniká.
Raz si to však prežije každý,
a ostane v jej moci už navždy.

Zrazu padne ťažká strela,
možno zblízka, možno z diaľky doletela.
Bola to však smrteľná rana,
a moje telo bezvládne na zem padá.

Zožieral ma oheň zvnútra i zvonka,
z mojej duše nezostala ani malá stonka.
Na pohrebe odznel posledný smútočný song,
a keď moje telo vložili do hrobu, odznel smrti víťazný gong.




Error connecting to mysql