Keď vzhliadnete na jasnú nočnú oblohu, možno si zrazu uvedomíte jednoduchú a hlbokú pravdu. Čo vidíte? Mesiac, planéty, hviezdy, trblietajúcu sa Mliečnu cestu, možno aj nejakú kométu alebo susednú galaxiu Andromeda vzdialenú dva milióny svetelných rokov. Keď to však trošku zjednodušíte - čo vidíte? Objekty putujúce vesmírom.

Keď pri pohľade na jasnú nočnú oblohu nestrácate reč, tak sa asi nedívate poriadne a neuvedomujete si všetko, čo tam je. Asi sa len pozeráte na nebeské telesá a hľadáte pre ne mená. Ak ste už niekedy pocítili pri pohľade na vesmír úžas a zoči-voči tomuto nepochopiteľnému mystériu sa vás zmocnila aj hlboká úcta, znamená to, že ste na chvíľu odsunuli svoju túžbu vysvetľovať a pomenúvať a uvedomili ste si nielen vesmírne telesá, ale aj nekonečnú hĺbku vesmírnych priestorov. Aby ste si uvedomili tú nesmiernosť, v ktorej sa všetky tie nespočetné svety nachádzajú, musíte sa najprv stíšiť. Pocit úžasu nepramení z faktu, že tam vonku existujú miliardy svetov, ale z tej hĺbky, ktorú všetky obsahujú.

Priestor samozrejme nemôžete vidieť ani počuť, dotýkať sa ho, ovoniavať ho - tak odkiaľ viete, že existuje? Táto logicky znejúca otázka je však od základu chybná. Podstatou priestoru je totiž nepredmetnosť, prázdno, takže priestor vlastne v bežnom slova zmysle „neexistuje“ . Existovať „sú schopné“ len veci - formy. Ešte aj názov priestor môže byť zavádzajúci, pretože tým, že ho pomenujete, meníte ho na predmet.

Povedzme si to takto. Vnútorne ste s priestorom spriaznení, inak by ste si ho nemohli uvedomovať. Uvedomovať? Nefunguje to celkom takto, pretože ako si môžete uvedomovať priestor, keď v ňom nie je nič?

Odpoveď je nielen prostá, ale aj hlboko pravdivá. Keď si uvedomujete priestor, neuvedomujete si vlastne nič okrem samotného uvedomovania, čiže vnútorného priestoru vedomia. Vesmír si sám seba uvedomuje skrze vás.

Keď oči nezachytia nič, na čo by sa mohli pozerať, tú neprítomnosť predmetov budú vnímať ako priestor. Keď uši nezačujú nijaký zvuk, neprítomnosť zvuku budú vnímať ako ticho. Keď zmysly, určené na to, aby vnímali formy, nenatrafia na žiadnu formu, vedomie, v ktorom niet žiadnych foriem a ktoré sa nachádza za zmyslovým vnímaním a umožňuje všetko vnímanie a prežívanie, už nezastrie forma. Keď rozjímate o nesmiernosti vesmírnych priestorov, alebo keď sa ponoríte do ticha počas skorých ranných hodín pred východom slnka, zarezonuje vo vás niečo povedomé. Tú nesmiernu hĺbku vnímate ako svoju a zrazu viete, že ten vzácny pokoj, v ktorom niet nijakých foriem, je oveľa bližší vašej podstate, než to, čo tvorí obsah vášho života.

Aj Upanišady, staroveké indické knihy, hovoria o tejto pravde:

„Nie to, čo vidia oči, ale to, čím oči vidia: vedz, že jedine to je brahma, Duch, a nie to, čo ľudia uctievajú. Nie to, čo počujú uši, ale to, čím uši počujú: vedz, že jedine to je brahma, Duch, a nie to, čo ľudia uctievajú... Nie to, čo si myslí myseľ, ale to, čím myseľ myslí: vedz, že jedine to je brahma, Duch, a nie to, čo ľudia uctievajú.“

V tejto posvätnej knihe sa hovorí, že Boh je vedomie bez foriem a esencia toho, kto sme. Všetko ostatné je forma, „to, čo ľudia uctievajú.“

Vesmír je dvojaký, pretože ho tvoria veci a priestor - predmety a prázdno -, a vy ste takí istí. Zdravý, vyrovnaný a plodný ľudský život je tanec medzi dvoma dimenziami reality - medzi formami a priestorom. Väčšina ľudí sa natoľko stotožňuje s formami, so zmyslovým vnímaním, myšlienkami a emóciami, že tá druhá, skrytá no zásadná polovica života im uniká. Stotožnili sa s formou, a preto uviazli v pasci ega.

Dalo by sa povedať, že to, čo vidíte, počujete, cítite a čoho sa dotýkate, je len polovica skutočnosti. Je to iba svet foriem. Ježiš to vo svojom učení nazýva jednoducho „svet“ , kým tú druhú dimenziu označuje ako „kráľovstvo nebeské“ alebo „večný život“.

Tak ako priestor umožňuje všetkým veciam, aby existovali, a tak ako bez ticha by nemohol jestvovať ani zvuk, ani vy by ste nemohli existovať bez životodarnej dimenzie, v ktorej niet žiadnych foriem a ktorá je esenciou toho, kto ste. Čiže bez Boha, mohli by sme povedať, keby to slovo nebolo také zneužívané. Ja tomu radšej hovorím Bytie. Bytie predchádza existencii. Existencia je forma, obsah, „to, čo sa deje“ . Existencia je popredie života; Bytie je zas - takpovediac - pozadie.

Kolektívna choroba ľudstva spočíva v tom, že ľudia sa priveľmi pohrúžili do toho, čo sa deje, a žijú zhypnotizovaní svetom premenlivých foriem. Obsah života ich pohlcuje natoľko, že zabudli na esenciu, ktorá presahuje obsah, formu i myšlienku. Stravuje ich plynutie času, a preto zabudli na to, že večnosť je ich pravým domovom, z ktorého prišli a kam sa raz vrátia. Večnosť je vaša živá podstata.

Pred niekoľkými rokmi som navštívil Čínu. Neďaleko mesta Guilin som na vrchole hory natrafil na stúpu. Bol na nej reliéfny nápis zo zlata. Spýtal som sa svojho čínskeho hostiteľa, čo znamená. „Budha,“ povedal. „A prečo sa to jedno slovo skladá z dvoch znakov?“ spýtal som sa. „Jeden zo znakov znamená „človek“ a druhý „žiadny“ . Spolu znamenajú „Budha“ . Ohromilo ma to. Pochopil som, že čínsky znak Budha obsahuje nielen celé Budhovo učenie, ale aj - teda pre tých, ktorí „majú oči, aby videli“ - tajomstvo života. Sú to dve dimenzie, ktoré tvoria realitu - hmotná a nehmotná, svet foriem a svet bez foriem. Ten nápis len potvrdzuje, že človek nie je iba formou.

Zdroj: Eckhart Tolle, Nová Zem - Uvedomte si zmysel svojho života

Zdroj (foto): http://www.freeimages.com/