Potom vystúpil vpred murár a povedal:

„Povedz nám o domoch.“

A on odpovedal týmito slovami:

„Vystavajte zo svojich predstáv chyž v divočine predtým, než postavíte dom vo vnútri mestských múrov.

Lebo hoci sú vám dané návraty domov za súmraku, rovnako tak sú dané aj pútnikovi vo vás, vždy vzdialenom a osamotenom.

Váš dom je vaším väčším telom.

Vyrastá v slnku a spí v pokoji noci; a nie je to spánok bez snov. Čo si myslíte, že váš dom nesníva? A vo sne neopúšťa mesto, aby sa vydal k hájom či na vrchol hory?

Najradšej by som pozbieral všetky vaše domy do svojej ruky a ako rozsievač je roztrúsil po lesoch a lúkach.

Potom by údolia bola vašimi ulicami a zelené chodníky vašimi uličkami, aby ste vyhľadávali jeden druhého na vinohradoch a prichádzali s vôňou zeme vo svojich šatách.

Ale zatiaľ to ešte nie je možné.

Vaši predkovia vás, zajatí strachom, nahromadili príliš blízko pospolu. A tento strach bude ešte nejakú dobu pretrvávať. Ešte po určitý čas budú mestské múry oddeľovať vaše srdcia od vašich polí.

A povedzte mi, ľudia z Orfalesu, čo máte v týchto domoch? A čo strážite za zamknutými dverami?

Máte tam mier, stav pokoja, ktorý odhaľuje vašu silu?

Máte tam spomienky, žiarivé oblúky klenúce sa nad vrcholkami vašej mysle?

Máte tam krásu, ktorá vedie srdce od ozdobných vecí z dreva a kameňa k posvätnej hore?

Povedzte mi, čo máte vo svojich domoch?

Alebo tam máte len svoje pohodlie a túžbu po pohodlí, onú vkrádajúcu sa vec, ktorá do domu vchádza ako hosť, a potom sa stane hostiteľom a nakoniec pánom?

Áno, a stáva sa z nej krotiteľ, ktorý hákom a bičom poháňa bábky vašich veľkých žiadostí.

Hoci jeho ruky sú jemné, jeho srdce je zo železa.

Ukolíše vás k spánku, aby sa potom postavil vedľa vašej postele a opovržlivo sa vysmieval ľudskej dôstojnosti.

Robí si posmech z vášho zdravého rozumu a odkladá ho do bodľačia ako krehkú nádobu.

Verte mi, že túžba po pohodlí zabíja zanietenie duše, a potom s víťazným úškrnom kráča v pohrebnom sprievode.

Ale vy, deti vesmírneho priestoru, vy nepokojní v pokoji, vy sa nesmiete dať uväzniť ani skrotiť.

Váš dom by nemal byť kotvou, ale sťažňom.

Nemal by to byť trblietavým pásom zakrývajúcim zranenia, ale očným viečkom strážiacim oko.

Nemali by ste skladať krídla, aby ste mohli prejsť dverami, ani by ste nemali skláňať hlavu, aby ste sa neudreli o strop, ani by ste sa nemali báť zhlboka vydýchnuť zo strachu, že múry môžu prasknúť a zrútiť sa.

Nemali by ste sídliť v hroboch, ktoré stvorili mŕtvi pre živých.

A hoci sú to domy nádherné a očarujúce, napriek tomu by nemali skrývať vaše tajomstvo a zakrývať vaše túžby.

Lebo to, čo je vo vás nespútané, má svoj príbytok na oblohe a jeho bránou je ranná hmla a jeho oknami sú piesne a ticho noci.

Zdroj (text): Kahlil Gibran, Prorok

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/