To, či sme sami sebou, prirodzene vyplýva zo skutočnosti, že žijeme pre zmysel svojej existencie, a nie pre uznanie. Zmyslom našej existencie je to, čo zo všetkých ľudí na svete vieme robiť najlepšie. Pokiaľ to neurobíme my, pokiaľ nie sme naozaj sami sebou, kto iný to urobí? Kto to vôbec môže urobiť? Ak nerobíme to, čo sme sem prišli urobiť, nemôže to urobiť nikto. Tá vec zostane nehotová, pokiaľ neprejavíme ochotu zhostiť sa svojej úlohy, pokiaľ neprejavíme ochotu byť sami sebou. Väčšinu ľudí desí zmysel ich vlastnej existencie i veľkosť, ktorá sa od nich – ako sa zdá – žiada. Zdesením zo zmyslu svojej existencie vyjadrujeme, že sa desíme vlastnej lásky, vášne a šťastia. Väčšinou máme pocit, že toho nie sme hodní, alebo sa snažíme mať svoje príjemné pocity pod kontrolou, aby nás nepohltili. Toto sú len symptómy strachu, ktorý nás odvádza od našej pravdy, našej vízie a našej veľkosti. Najväčším umením, najväčším zo všetkých darov, je byť sám sebou. Ak sme sami sebou v celej našej veľkoleposti, ukazujeme tým, ako milujeme svet. Keď odhalíme svoju prítomnosť, začneme dávať sami sebe najlepší dar, aký môžeme životu dať.

Cvičenie

Dnes si predstavte, že maľujete úchvatné majstrovské dielo. Týmto majstrovským dielom si ty, obraz tvojho života. To, že si sám sebou, znamená, že si nadaným umelcom s istou rukou, so štetcom kladúcim na plátno pravdivé farby, umelcom, ktorý maľuje jedným vznosným ťahom. Najväčším umením je, aby si bol sám sebou, aby si mohol dať toto umelecké dielo – sebe – životu ako dar.

Zdroj: Chuck Spezzano, Jestli to bolí, není to Láska 

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/