Prvý záblesk vedomia som zažil ako prvoročiak na Londýnskej univerzite. Dvakrát týždenne som chodieval do univerzitnej knižnice, okolo deviatej ráno, krátko po dopravnej špičke. Raz sa oproti mne posadila asi tridsaťročná žena. Niekoľkokrát som ju už videl aj prv, vo vlaku. Skrátka, zapamätal som si ju. Všimol som si, že hoci bol vozeň plný, na sedadlá v jej blízkosti si zvyčajne nik nesadal. Nepochybne preto, že sa správala ako pomätená. Bola veľmi nervózna a bez prestania sa so sebou nahlas a nahnevane rozprávala. Bola natoľko pohrúžená do svojich myšlienok, že sa zdalo, že si vôbec neuvedomuje prítomnosť ľudí okolo seba. Hľadela dole a mierne doľava, ako keby sa prihovárala niekomu na vedľajšom prázdnom sedadle. Hoci si presne nespomínam, o čom hovorila, jej monológ znel asi takto: „A potom mi povedala... a tak som jej na to povedala, že klameš, ako sa opovažuješ obviňovať ma... a ty si tá, ktorá vždy zneužívala moju dobrotu, dôverovala som ti, ale ty si ma zradila...“ Jej nahnevaný hlas bol hlasom človeka, ktorý pochybil a ktorý sa teraz musí všemožne obhajovať.

Keď vlak zastal na stanici Tottenham Court Road, vstala a podišla ku dverám. Jednostaj však pritom mlela. Aj ja som vystupoval na tejto zastávke, takže som šiel za ňou. Keď sme vyšli na ulicu, vybrala sa smerom na Bedford Square. Stále však viedla imaginárny rozhovor, bojovala s kýmsi neviditeľným za svoju pravdu. Pochytila ma zvedavosť, tak som si zaumienil, že ju budem sledovať. Aspoň dovtedy, kým pôjde tým smerom ako ja. Hoci bola do svojej imaginárnej debaty úplne zabraná, zdalo sa, že presne vie, kam kráča. Zanedlho sme sa ocitli pred impozantnou budovou Senáte House. Je to vežiak z tridsiatych rokov, v ktorom sídlilo administratívne oddelenie univerzity a knižnica. Bol som šokovaný. Žeby sme obaja šli na to isté miesto? Áno, aj ona šla tam, kam ja. Je to profesorka, študentka, úradníčka alebo pracovníčka knižnice? Možno bola predmetom nejakého psychologického výskumu. Odpoveď som nikdy nedostal. Kráčal som dvadsať krokov za ňou a vo chvíli, keď som vošiel do budovy (ktorá ironickou zhodou okolností predstavovala vo filmovej adaptácii románu Georgea Orwella 1984 sídlo Myšlienkovej polície), ona už zmizla v niektorom z výťahov.

To, čoho som bol práve svedkom, ma trochu zaskočilo. Mal som vtedy dvadsaťpäť rokov, bol som čerstvým študentom prvého ročníka, vnímal som sám seba ako budúceho intelektuála a bol som presvedčený, že intelekt nakoniec dá odpovede na otázky a dilemy ľudskej existencie. Ešte som si neuvedomoval, že hlavnou dilemou ľudskej existencie je nevedomé myslenie. Na profesorov som hľadel ako na mudrcov, ktorí poznajú všetky odpovede a univerzitu som považoval za chrám poznania. Ako je teda možné, že univerzitu navštevuje aj takáto pomätená žena?

Prv, než som vošiel do knižnice, navštívil som toalety, pričom som neprestával o žene uvažovať. Kým som si umýval ruky, pomyslel som si: „Dúfam, že raz neskončím ako ona.“ Muž, ktorý stál vedľa mňa, pozrel na mňa a ja som si zrazu celý šokovaný uvedomil, že svoju myšlienku som si nielen pomyslel, ale aj vyslovil. „Panebože, veď už som ako ona,“ pomyslel som si. Veď moja myseľ takisto bez prestania pracovala ako tá jej. Veľmi sa teda jeden od druhého nelíšime. Zdá sa, že dominantnou emóciou, ktorá stála v úzadí jej myšlienok, bol strach. V mojom prípade to bola úzkosť. Ona premýšľala nahlas. Ja som si -poväčšine - nechával svoje myšlienky pre seba. Ak teda ona bola pomätená, potom sú pomätení všetci ľudia, vrátane mňa. Rozdiel je len v intenzite.

Na okamih som bol schopný akoby odstúpiť od svojej mysle a vnímať ju z inej, hlbšej perspektívy. Bol to krátky posun od myslenia k vedomiu. Ešte stále som bol na toalete a hľadel som na svoju tvár v zrkadle. Bol to okamih, keď som sa na chvíľu odpútal od svojej mysle. Zrazu som sa začal nahlas smiať. Možno to znie šialene, ale bol to zdravý smiech, smiech bruchatého Budhu. „Život nie je taký vážny, ako mi to predvádza moja myseľ.“ Myslím, že ten smiech vyjadroval presne toto. Bol to však iba bleskový zážitok, ktorý zakrátko vyprchal. Nasledujúce tri roky som strávil v úzkostiach a depresiách, opäť plne stotožnený so svojimi myšlienkovými pochodmi. Od samovraždy ma uchránilo len to, že sa vo mne znovu prebudilo vedomie, uvedomil som si svoju situáciu a už to nebol len prchavý zážitok. Zbavil som sa nutkavého myslenia a falošného „ja“, ktoré vytvárala moja myseľ.

Vďaka spomínanej udalosti som zažil nielen záblesk čistého vedomia, ale prebudili sa vo mne i prvé pochybnosti o neomylnosti ľudského intelektu. O pár mesiacov neskôr sa prihodilo čosi tragické, čo moje pochybnosti len prehĺbilo. V pondelok ráno sme prišli na prednášku profesora, ktorého som veľmi obdivoval. S poľutovaním nám však oznámili, že počas víkendu profesor spáchal samovraždu - zastrelil sa. Zdrvilo ma to. Bol to uznávaný pedagóg a nevyzeral, že by ho niečo trápilo. Ešte stále som nepripúšťal, že by človek mal aj inú alternatívu, než kultiváciu myslenia. Neuvedomoval som si, že myslenie je len drobným aspektom vedomia, ktorým v skutočnosti sme, a už vôbec nič som netušil o egu či o tom, že by som ho mohol odhaliť aj sám v sebe.

Zdroj: Eckhart Tolle, Nová zem – Uvedomte si zmysel svojho života

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/