Najdiskutovanejšie
109 xOtázka života76 xRovnaký čas na hodinác..
73 xchrapanie
67 xKtorá banka je najlepši..
67 xEnergia
Vyhľadávanie
Citát na dnes
Navonok sa vždy správate tak, ako sa vidíte správať vo svojom vnútri. (Brian Tracy, Christina Tracy Stein)
Istý človek menom Mogo považoval Vianoce za úplne bezvýznamný sviatok. Večer 24. decembra považoval za najsmutnejší v roku, pretože rôzni ľudia si vtedy uvedomujú, akí osamelí sú, alebo si pripomínajú milovanú osobu, ktorá toho roku zomrela.
Mogo bol dobrý človek. Mal rodinu, rád pomáhal blížnym a v obchodných záležitostiach si počínal čestne. Nemohol však pripustiť, že ľudia sú tak prostoduchí a veria, že Boh zostúpil na zem len preto, aby im poskytol útechu. Pretože mal svoje zasady, nebál sa hovoriť všetkým, že Vianoce nielenže sú skôr smutné než veselé, ale že tiež vychádzajú z nepravdivého príbehu o Bohu, ktorý sa premenil na človeka.
V predvečer oslavy Kristovho narodenia sa jeho žena a deti ako vždy chystali do kostola. A Mogo ich ako vždy poslal, aby išli samy, hovoriac: „Bolo by to odo mňa pokrytecké, keby som išiel s vami. Budem tu čakať, až sa vrátite.“
Keď rodina odišla, Mogo zasadol na svoju obľúbenú stoličku, založil oheň v krbe a pustil sa do čítania novín. Čoskoro ho však vyrušil hluk za oknom, nasledovaný ďalšími.
Mogo v domnení, že sa niekto baví snehovými guľami, cez seba prehodil kabát a vyšiel von, dúfajúc, že votrelcovi naženie strach.
Akonáhle otvoril dvere, uvidel kŕdeľ vtákov, ktorí sa stratili v búrke a teraz sa chveli zimou v snehu. Akonáhle spozorovali osvetlený dom, snažili sa vniknúť dovnútra, ale ako narazili na okennú tabuľu, pomliaždili si krídla, takže nemohli lietať, kým sa im nezahoja.
„Predsa tie stvorenia nenechám tam vonku“, pomyslel si Mogo. „Ako im pomôcť?“
Zamieril k dverám garáže, otvoril ich a rozsvietil. Avšak vtáky sa nepohli.
„Majú strach“, povedal si Mogo.
Vrátil sa do domu, zobral pár kúskov chleba a omrvinkami vyznačil cestičku až k osvetlenej garáži. Ale bez výsledku.
Mogo roztvoril náruč, pokúsil sa ich pobádať láskavým volaním, tu a tam niektorého jemne popostrčil, ale vtáky boli ešte nepokojnejšie, začali sa zmietať a bezhlavo pobehovať po snehu, pričom zbytočne strácali tú trošku síl, ktorá im ešte zostala.
Mogo už nevedel, čo si počať.
„Musíte ma mať za kohosi strašného“, povedal nahlas. „Vari nechápete, že ku mne môžete mať dôveru?“
A celý zúfalý zvolal: „Keby som sa teraz mohol len na malú chvíľu premeniť na vtáka, pochopili by ste, že vás chcem naozaj zachrániť!“
V tej chvíli zaznel kostolný zvon ohlasujúci polnoc. Tu sa jeden z vtákov premenil na anjela a spýtal sa Moga: „Teraz už chápeš, prečo sa Boh musel premeniť na človeka?“
A Mogo, so slzami v očiach, pokľakol v snehu a odvetil: „Odpusť mi, anjel. Teraz už chápem, že dôverovať môžeme len tým, ktorí sa nám podobajú a zakúšajú to isté čo my.“
Zdroj: © Paulo Coelho, 1999 (príbeh bol voľne spracovaný podľa poviedky „Come and Follow Me“ Paula H. Dunna)
Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/