Často sa ocitáme pred naozaj podivuhodnými situáciami. Samozrejme sa potom pýtame: „Ako sa to mohlo stať?“, „Čo to má zase znamenať?“

Situácie, do ktorých nás život postaví, sú tiež výzvou k učeniu, aby sme sa lepšie poznali, rozvíjali sa, stretli samých seba.

Je to výzva k tomu, aby sme rozpoznali svoje pravé poslanie a uskutočnili ho.

Spýtajte sa teda sami seba:

Prečo ma život postavil do tejto situácie? Čo je mojim pravým poslaním? Akú šancu ponúka toto partnerstvo? Čo mám robiť, aby som ju spoznal a naplnil?

Aké z toho vyplývajú následky?

Čo mám robiť?

Č nemám robiť?

Čo mám zmeniť?

Čo sa od teraz v mojom živote zmení?

Čo mám robiť, aby boli posolstvá v tejto či inej oblasti života nabudúce zbytočné?

Život nám neustále posiela posolstvá po stále nových posloch. Všetky listy, ktoré dostaneme – milostné listy, reklamy, upomienky, pozvánky a predvolania – si vždy spôsobujeme sami. Môžeme dostať len to, čo sme urobili nevyhnutným. Je dôležité, aby sme tie posolstvá poznali, pochopili ich, prijali a nasledovali tým, že zmeníme, podľa potreby, svoj život.

Mali by sme sa ale naučiť rozlišovať posolstvá od posla a neodmietať posolstvá napríklad len preto, že sa nám jeho poslovia nepáčia. Inak by to totiž bolo to isté, ako keby sme odmietoli prijať peňažnú poukážku, pretože poštár nemá kravatu alebo nám nie je sympatický. Práve tak by sme nemali prijať pravdu a múdrosť len kvôli zdroju, z ktorého pochádza, ale len vtedy, ak zodpovedá našej vnútornej pravde, ak v nás rozoznie jasné „áno“.

Sme jediným mysliteľom vo svojom univerze. Všetko, čo ku nám prichádza, sú učebné ponuky života a my sa rozhodujeme, či nám patria, či ich príjmeme alebo nie. Prijímame len to, čo uznáme za správne a čo ku nám naozaj patrí.

Odteraz už ale nebudeme používať výhovorku „Nemusím toto posolstvo poslúchnuť, pretože ostatní to taktiež nerobia“. Ak to ten druhý nerobí, nie je to ešte zďaleka dôvod, prečo by sme to nemali urobiť my.

Potom budeme schopní poznať, že ten druhý nenesie žiadnu vinu, bez ohľadu na to, čo „nám urobil“, lebo on je len „poslom osudu“, zatiaľ čo príčina spočíva v nás. Všetko, čo je nám nepríjemné, nás iba upozorňuje na nejaký nedostatok v nás, a v skutočnosti nám chce slúžiť a pomôcť nám.

Nikto nám nemôže škodiť a nikto nás nemôže podviesť, lebo v skutočnosti podvádza len sám seba. Aj keď sa mu to zdanlivo darí, my sme tí, ktorí sú obdarovaní, lebo osud vyrovná účinky alebo ich dokonca zvráti na opak. Je to rovnaké v Goethovi Faustovi: jediná sila, ktorá neustále chce zlo, a aj tak vytvára dobro.

Poznávame sa ako súčasť všeobsiahleho poriadku, poznávame, že aj my sme v poriadku tak, ako sme a vo svojom bytí sa vďačne prijímame. Spoznávame, že život pozostáva z nekonečného radu prvých krokov. Nech sa stane čokoľvek, v tejto situácii sme ešte nikdy neboli a čokoľvek urobíme, urobíme prvýkrát. Život je jedna večná premiéra, bez generálnej skúšky, je neustále nový a jedinečný. Nezáleží na tom, aké to je, vždy je to dobré a my máme v každom okamihu možnosť voľby.

Nemusíme bojovať so životom alebo proti nemu, nemusíme ani prežívať, musíme sa len skutočne naučiť žiť. Sme žijúca súčasť života, s dôverou sa zverujeme životu a tým aj sami sebe. Potom budeme životom nesení.

Potom už nebudeme potrebovať žiadne „doučovacie hodiny“, rany osudu, krízy a už vôbec nie katastrofy, ktoré by nás donútili konečne urobiť to, čo je treba. Tie sú potrebné, len keď sme proti životu a tým proti sebe. Keď budeme chcieť, bude sa život „úplne hladko diať“ cez nás.

Keď sa skutočne zveríme „prúdu života“, nebudeme plávať proti nemu, nebudeme chcieť preplávať na jednu alebo druhú stranu, ale zostaneme pekne uprostred, potom budeme v súlade so životom, budeme prúd, celok, budeme v jednote, v harmónii, v tao. Naučili sme sa, čo sme sa mali naučiť, a sme tí, KTO SME.

Zdroj: Kurt Tepperwein, Duchovné zákony

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/