Bol raz jeden malý chlapec, ktorý sa chcel bezpodmienečne stretnúť s Bohom. Bol si vedomý toho, že cesta na miesto, na ktorom Boh žije, je veľmi ďaleká. Naplnil si teda batoh niekoľkými fľaškami džúsu, pribalil si čokoládové tyčinky a vydal sa na cestu. 
Išiel dosť dlho, keď prišiel do malého parku. Na jednej lavičke videl sedieť starú ženu, prizerajúcu sa holubom, ktoré pred ňou pobehovali a hľadali niečo na zobnutie.
Chlapec si sadol na lavičku vedľa ženy a otvoril svoj batoh. Práve si chcel vytiahnuť niečo na uhasenie smädu, keď zbadal hladný pohľad starej ženy. Vytiahol teda jednu čokoládovú tyčinku a podal ju žene.
Stará pani si s vďakou zobrala sladkosť a usmiala sa na chlapca. A bol to nádherný úsmev! Chlapec chcel ten úsmev vidieť ešte raz, preto jej ponúkol aj fľašku džúsu.
Zobrala si a znovu sa usmiala – jej úsmev bol ešte žiarivejší. Malý chlapec bol blažený. 
Tak sedeli obaja celé popoludnie na lavičke v parku, jedli čokoládové tyčinky a pili pomarančovú šťavu – ale nikto z nich neprehovoril ani slovo.
Keď sa zvečerilo, zacítil chlapec, aký je unavený a rozhodol sa, že sa vráti domov. Po niekoľkých krokoch však zastal a otočil sa. Vrátil sa k žene a objal ju. Stará pani mu za to venovala svoj najkrajší úsmev.
Doma matka hneď spozorovala radosť na chlapcovej tvári a spýtala sa ho: „Čo pekné si dnes robil, že si taký veselý?“
A malý chlapec odpovedal: „Obedoval som s Bohom – má nádherný úsmev.“
Stará žena išla tiež domov, kde na ňu už čakal jej syn. Aj on sa spýtal, prečo vyzerá taká šťastná.
A ona mu odpovedala: „Obedovala som s Bohom – a je oveľa mladší, ako som si myslela.“

Zdroj (text + foto): https://www.facebook.com/cestu.si.najdem.alebo.spravim