Keď dôkladnejšie preskúmame starobylé náboženské a duchovné tradície ľudstva, zistíme, že napriek mnohým povrchovým odlišnostiam sú dva základné názory, v ktorých sa väčšina z nich zhoduje. Každá tradícia ich opisuje inými slovami, no i tak poukazujú na základnú dvojznačnú pravdu.

Prvú časť tejto pravdy tvorí poznanie, že v tom, ako ľudia bežne uvažujú, možno objaviť prvky duševnej poruchy či šialenstva. Azda najpresnejšie túto poruchu opisujú niektoré učenia pôvodného hinduizmu, ktoré ju chápu ako kolektívnu duševnú chorobu. Nazývajú ju mája, čiže závoj ilúzie. Ramana Maharshi, jeden z najväčších indických mudrcov, bez obalu hovorí: „Myseľ je mája.“

Budhizmus používa iné termíny. Podľa Budhu ľudská myseľ v normálnom stave vytvára dukkhu, čo možno preložiť ako utrpenie, nespokojnosť alebo jednoducho nedostatok. Vníma to ako základný rys ľudskej povahy. Budha hovorí, že na dukkhu natrafíme všade, nech by sme šli kamkoľvek a robili čokoľvek. Skôr či neskôr sa prejaví v každej situácii.

Kresťanstvo za normálny kolektívny stav ľudstva považuje stav „prvotného hriechu“ . Hriech je slovo, ktoré sa väčšinou chápe a interpretuje scestne. V doslovnom preklade z gréčtiny, v ktorej napísali Nový zákon, hrešiť znamená stratiť cieľ. Ako keď lukostrelec netrafí terč. Zhrešiť teda znamená minúť cieľ ľudského bytia. Čiže žiť takpovediac poslepiačky a bezohľadne a spôsobovať tak utrpenie iným. Termín hriechu, zbavený kultúrnych nánosov a nesprávnych interpretácií, poukazuje na vrodenú poruchu ľudskej povahy.

Úspechy ľudstva sú vskutku pôsobivé a nepopierateľné. Vytvorili sme ohromujúce hudobné, literárne, maliarske, staviteľské a sochárske diela. Súčasná veda a technika radikálnym spôsobom zmenila náš každodenný život a umožnila nám skonštruovať veci, ktoré by sa pred takými dvesto rokmi považovali za zázrak. Ľudská myseľ je nepochybne veľmi inteligentná. No táto inteligencia je poznačená šialenstvom. Narušená ľudská myseľ má ničivé účinky na život na tejto planéte. Veda a technika tieto účinky v nebývalej miere zosilnili. Dejiny dvadsiateho storočia sú najzreteľnejším dôkazom nášho kolektívneho šialenstva. A táto naša duševná porucha sa ďalej len stupňuje.

Prvá svetová vojna vypukla v roku 1914. Ničivé a kruté vojny motivované strachom, chamtivosťou a túžbou po moci sa stali bežnou súčasťou ľudských dejín podobne ako otroctvo, mučenie a šírenie násilia v mene rôznych náboženstiev a ideológií. Ľudia si navzájom spôsobovali viac utrpenia, než koľko zapríčinili prírodné katastrofy. V čase vypuknutia prvej svetovej vojny človek vďaka svojej úžasnej inteligencii už disponoval nielen spaľovacím motorom, ale aj bombami, guľometmi, ponorkami, plameňometmi a bojovými plynmi. Inteligencia v službách šialenstva! Počas zákopovej vojny vo Francúzsku a Belgicku zahynuli milióny mužov len preto, aby sa zmocnili niekoľkých kilometrov bahna. Keď vojna v roku 1918 skončila, tí, čo zostali nažive, nechápavo a zhrozene hľadeli na celú tú spúšť: desať miliónov zabitých a ešte viac zohavených a zmrzačených. Ľudské šialenstvo sa ešte nikdy neprejavilo takto otvorene, v takomto ničivom rozsahu. Nik netušil, že to bol iba začiatok.

Do konca storočia počet ľudí, ktorí zomreli násilnou smrťou spôsobenou inými ľuďmi, narástol na vyše sto miliónov. Ľudia zomierali nielen v priebehu vojen medzi národmi, ale aj počas masových vyhladzovacích čistiek a genocíd. Takouto genocídou bolo i vyvraždenie dvadsiatich miliónov „triednych nepriateľov, špiónov a vlastizradcov“ v Stalinovom Sovietskom zväze, alebo hrôzostrašný holokaust v nacistickom Nemecku. Ľudia však umierali i v priebehu nespočetných lokálnych konfliktov, napríklad počas Španielskej občianskej vojny, alebo za krutovlády Červených Khmérov, ktorá v Kambodži vyvraždila štvrtinu tamojšieho obyvateľstva.

Stačí sa pozrieť na televízne správy a hneď si uvedomíme, že šialenstvo neustalo ani v dvadsiatom prvom storočí. Ďalšou stránkou kolektívnej poruchy ľudskej mysle je bezpríkladné násilie, ktorého sa človek dopúšťa na ostatných živých tvoroch a na samotnej planéte: ničíme nielen lesy, ktoré pre nás produkujú kyslík, ale všetky formy života rastlinnej a živočíšnej ríše. So zvieratami vo veľkochovoch zaobchádzame kruto a znečisťujeme rieky, oceány, ovzdušie. Ženie nás chamtivosť a neuvedomujeme si, že sme súčasťou vyššieho celku a že ak aj naďalej budeme takto pokračovať, privodíme si nakoniec vlastnú záhubu.

Kolektívne prejavy šialenstva, ktoré vyviera z hlbín ľudskej psychiky, poznačili väčšinu našich dejín. Sú to vlastne dejiny šialenstva. Keby boli dejiny ľudstva klinickou štúdiou jednotlivca, diagnóza by obsahovala takéto výrazy: chronické paranoidné preludy, patologické sklony k vraždeniu, extrémnemu násiliu a krutosti voči údajným „nepriateľom“. Ľudstvo je teda ako psychopat, ktorý jasné chvíľky máva len občas.

Strach, chamtivosť a túžba po moci vedú nielen k vypuknutiu vojen a násilia medzi národmi, kmeňmi, náboženstvami a ideológiami, ale aj osobných sporov. Spôsobujú narušené vnímanie seba i druhých. Vďaka nim si každú situáciu vykladáte nesprávne. Chcete sa pritom zbaviť strachu a uspokojiť svoju potrebu mať stále viac. Vaša túžba je však bezodná jama.

Treba si uvedomiť, že strach, chamtivosť a túžba po moci nie sú tou poruchou, o ktorej hovoríme. Sú len dôsledkami poruchy, prejavmi hlboko zakoreneného kolektívneho preludu, ktorý opantáva myseľ každého jednotlivca.

Početné duchovné učenia nás nabádajú, aby sme sa zbavili strachu a túžob. Metódy, ktoré odporúčajú, sú však väčšinou neúčinné, keďže neprenikajú k podstate problému. Strach, chamtivosť a túžba po moci nie sú primárnymi faktormi. Chcieť sa stať dobrým alebo lepším človekom je síce chvályhodný a vznešený úmysel, no kým vo vašom vedomí nenastane posun, nepodarí sa vám to. Pretože aj tento zámer je súčasťou tej istej dysfunkcie. Je len miernejšou a rafinovanejšou formou sebazdokonaľovania, prejavom túžby po zosilňovaní vlastnej identity, vlastného imidžu. Lepším človekom sa nestanete tak, že sa o to budete vše-možne usilovať, ale tak, že objavíte dobro, ktoré je už vo vás, a umožníte mu, aby sa prejavilo. Lenže toto sa stane len vtedy, keď vo vašom vedomí dôjde k zásadnej zmene.

Aj komunizmus vznikol vďaka vznešeným ideálom. Dejiny však ukázali, čo sa stane, ak sa ľudia pokúsia zmeniť vonkajšiu skutočnosť - vytvoriť raj na zemi - bez toho, aby najprv zmenili svoju vnútornú skutočnosť, teda stav svojho vedomia. Ľudia síce radi plánujú, no do svojich plánov nezahŕňajú dysfunkciu, ktorú má v sebe každý človek - ego.

Zdroj: Eckhart Tolle, Nová zem – Uvedomte si zmysel svojho života

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/