„Vlastniť“ niečo - čo to vlastne znamená? Čo znamená „privlastniť“ si niečo? Keby ste sa postavili v New Yorku na ulicu, ukázali prstom na mohutný mrakodrap a vyhlásili, že tá budova je vaša, okoloidúci ľudia by si asi pomysleli, že buď ste veľmi bohatý alebo podvodník a klamár. V každom prípade by ste takto vytvárali príbeh, v ktorom by myšlienková forma „ja“ splynula s myšlienkovou formou „budova“. Takto totiž funguje mentálny koncept vlastníctva. Ak by nikto váš príbeh nespochybňoval, znamenalo by to, že existujú nejaké platné dokumenty, ktoré potvrdzujú to, čo hovoríte. Čiže ste naozaj boháč. Keby vám však nik neuveril, asi by vás poslali k psychiatrovi. Ako chorobného luhára.

V tomto bode je dôležité rozpoznať, že príbeh a myšlienkové formy, ktoré ho tvoria, teda aj to, či vám ľudia uveria alebo nie, nemajú absolútne nič spoločné s tým, kto ste. Keby vám ľudia uverili, ešte aj tak by šlo len o fikciu. Mnohí z nás si ani na smrteľnej posteli - teda vo chvíli, keď sa všetky vonkajšie formy roz-padnú - neuvedomujú, že nikdy nijaká vec nemala nič spoločné s tým, čím v skutočnosti sú. V blízkosti smrti sa celá predstava o vlastníctve stáva bezvýznamnou. V posledných okamihoch svojho života si ľudia uvedomia, že hoci sa po celý život snažili zdokonaľovať svoje ja, v skutočnosti hľadali Bytie, ktoré tu však neprestajne bolo, no nevideli ho len preto, lebo sa stotožňovali s rôznymi vecami, čiže s predstavami svojej mysle.

„Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské,“ povedal Ježiš. Čo znamená „chudobní duchom“? Znamená to žiť bez vnútorného bremena, bez rôznych identifikácií. Nestotožňovať sa nielen s predmetmi, ale ani s mentálnymi koncepciami, ktoré zahŕňajú pocity posilňujúce falošné ja. A čo znamená „kráľovstvo nebeské“? Prostú, pritom hlbokú radosť z Bytia. Radosť, ktorá zavládne vo chvíli, keď sa prestanete s čímkoľvek stotožňovať a stanete sa „chudobnými duchom“.

Preto zrieknutie sa majetku - rovnako na Východe i Západe - sa považovalo za duchovné cvičenie. Tým však, že sa vzdáte svojich hmotných statkov, ega sa ešte nezbavíte. Ono sa totiž bude usilovať všemožne prežiť, nájde si niečo iné, niečo, s čím sa bude môcť stotožniť, napríklad mentálny obraz človeka, ktorý prekonal všetky materiálne záujmy, a preto je vznešenejší, duchovnejší než ostatní. Sú ľudia, ktorí sa vzdali všetkého majetku, no ego majú väčšie ako podaktorí milionári. Keď odstránite nejaký druh identifikácie, ego si okamžite nájde iný. Egu nakoniec nezáleží na tom, s čím sa identifikuje; hlavné je, aby nejakú identitu malo. Odpor voči konzumnému spôsobu života či súkromnému vlastníctvu je len ďalšia myšlienková forma, ďalší mentálny postoj, ktorý nahrádza stotožňovanie sa s hmotnými statkami. Pomocou nich totiž opäť nadobúdate pocit, že pravdu máte vy a ostatní sa mýlia. Ako si neskôr ukážeme, vnímať seba ako správneho a ostatných ako zlých je jedným zo základných egoických myšlienkových vzorcov, jedným z hlavných prejavov podvedomia. Inými slovami, obsah ega sa môže meniť, no štruktúra myslenia, ktorá ho udržuje pri živote, zostáva nemenná.

Podvedomie sa domnieva, že ak si predstavujeme, že vlastníme nejaký hmotný objekt, čiže niečo pevné a trvácne, potom aj naše ja sa stane pevným a trvácnym. Toto sa vzťahuje najmä na budovy a hádam ešte väčšmi na pôdu, lebo to je jediný majetok, o ktorom si namýšľame, že je nezničiteľný. Predstava, že môžete vlastniť pôdu, je dosť absurdná. Belosi, ktorí osídľovali Severnú Ameriku, boli veľmi prekvapení, keď zistili, že pôvodní obyvatelia nechápu pojem vlastníctva. Podľa ich presvedčenia oni patrili zemi a nie zem im. Európania ich prinútili podpísať nezrozumiteľné hárky papiera, a tak prišli pôvodní obyvatelia o svoju zem.

Ego má sklony zrovnoprávňovať vlastníctvo s Bytím: mám, teda som. A čím viac mám, tým som hodnotnejší. Egu sa darí práve preto, lebo ťaží z neprestajného porovnávania. To, ako vás vidia ostatní, sa mení na to, ako vidíte samých seba. Keby všetci boli bohatí a bývali by vo veľkých domoch, vaše bohatstvo a váš veľký dom by už neposlúžili na posilnenie vášho ja. Potom by ste sa mohli presťahovať do skromnučkej chatrče, vzdať sa bohatstva a nájsť si novú identitu tak, že sa budete považovať za duchovnejšieho než ostatní. To, ako vás vnímajú druhí, je zrkadlom, v ktorom vidíte, akí ste a čím ste. Ego hodnotí samo seba podľa toho, ako vás hodnotia ostatní. Svoje ja prežívate prostredníctvom druhých. Ak žijete v kultúre, ktorá zrovnoprávňuje hodnotu indivídua s majetkom, a ak neviete túto kolektívnu ilúziu rozpoznať, nikdy neprestanete hromadiť veci, pričom budete márne dúfať, že sa takto stanete dokonalejšími.

Ako sa zbaviť pripútanosti k veciam? Ani to neskúšajte. Nie je to možné. Lipnutie na veciach totiž poľaví len samo od seba: vtedy, keď sa v nich prestanete hľadať. Stáva sa, že si ani neuvedomíte, ako ste k tej alebo onej veci pripútaní, a že sa s ňou vlastne stotožňujete. Prídete na to až vtedy, keď tú vec stratíte, alebo keď bude hroziť, že by ste ju mohli stratiť. Ak sa vás v takej chvíli zmocní hnev a úzkosť alebo podobný pocit, znamená to, že ste k niečomu pripútaní. Ak si uvedomíte, že sa s nejakou vecou stotožňujete, prestanete s ňou byť stotožnení. „Som vedomie, ktoré si uvedomuje svoju pripútanosť.“ Tak začína transformácia vedomia.

Zdroj: Eckhart Tolle, Nová zem – Uvedomte si zmysel svojho života

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/