Mladá žena vyskočila z kresla ihneď ako uvidela chirurga vychádzať z operačnej miestnosti. Pýtala sa: "Ako sa má môj synček? Bude v poriadku? Kedy ho môžem vidieť?"           Chirurg odvetil: "Je mi to ľúto, robili sme, čo bolo v našich silách, ale váš syn to neprežil."                                                       Anna sa s nárekom pýtala: "Prečo malé deti dostanú rakovinu? Či sa o ne už Boh nezaujíma? Kde si bol Bože, keď ťa môj syn potreboval?"                                                                            Chirurg sa spýtal: "Chcete byť na chvíľu osamote s vašim synčekom predtým, než ho odvezú na univerzitu?"

Anna požiadala sestričku, aby zostala s ňou, pokiaľ sa nerozlúči so svojím synom. S láskou prečesala svojimi prstami kučeravé vlasy. "Chcela by ste si nechať na pamiatku pramienok vlasov?" spýtala sa sestra. Anna naznačila, že áno. Sestra odstrihla chlapcovi pramienok vlasov, vložila ho do plastového vrecka a podala ho Anne.

"Bol to Tomášov nápad darovať svoje telo univerzitnej nemocnici na štúdium. Hovoril, že by to mohlo pomôcť niekomu inému. Najskôr som povedala: "Nie!" ale Tomáš povedal, "...mami, ja už to telo nebudem potrebovať, keď zomriem. Možno to pomôže inému malému chlapcovi, aby mohol stráviť s mamou viac dní ako ja..." Môj Tomáš mal zlaté srdce. Vždy myslel na iných. Vždy chcel pomôcť iným, ako mohol..."

Anna prešla naposledy nemocnicou, potom čo tam strávila skoro šesť mesiacov. Tašku s Tomášovými vecami položila na sedadlo v aute vedľa seba. Jazda domov bola veľmi ťažká, ešte ťažšie bolo vkročiť do prázdneho domu. Tomášove veci a vrecko s vlasmi doniesla do synovej izby. Začala ukladať modely autíčok a ostatné osobné veci v jeho izbe presne na miesto, kde si ich vždy odkladal on. Ľahla si naprieč jeho posteľou, pritlačila k sebe jeho podušku, a vyplakala sa... a únavou zaspala. Bolo okolo polnoci, keď sa Anna zobudila.

Vedľa nej na posteli ležal zložený list, kde stálo:

"Drahá mamička, viem, že ti budem chýbať, ale neboj sa, že na teba niekedy zabudnem, alebo prestanem ťa mať rád len preto, že nie som vedľa teba, aby som ti povedal: "Mám ťa rád..." Stále ťa budem milovať, mami, dokonca každý deň viac a viac. Jedného dňa sa opäť uvidíme. Do tej doby, keby si chcela, mohla by si si aj adoptovať malého chlapca, aby si nebola tak sama, mne by to nevadilo. Mohol by mať moju izbu a všetky moje staré veci, aby sa s nimi mohol hrať. Ale keby si sa rozhodla pre dievčatko, asi by sa jej nepáčili tie isté veci ako chlapcom.

Musíš jej kúpiť bábiky a dievčenské veci, veď vieš. Neplač kvôli mne. Tu je to skutočne nádherné miesto. Dedo a babička sa so mnou zvítali hneď, keď som sem prišiel a ukázali mi to tu naokolo, ale bude mi trvať veľa času, než to všetko spoznám. Boh mi povedal, aby som ti dal odpoveď na jednu otázku, na ktorú si sa ho pýtala: "Kde bol, keď som ho ja potreboval?" Boh mi povedal, že bol so mnou na tom istom mieste tak, ako bol so svojim synom Ježišom, keď bol na kríži. Bol presne tam, a tak je vždy so všetkými jeho deťmi.

Mami, nik iný nemôže vidieť, čo som ti napísal, len ty. Pre všetkých ostatných je to len kus bieleho papiera. Nie je to super? Musím už vrátiť Bohu jeho pero späť. Musí písať ďalšie mená do Knihy života. Dnes musím zasadnúť na večeru za stôl s Ježišom. Som si istý, že jedlo bude vynikajúce. Oh, skoro som ti zabudol povedať, že už ma nič nebolí. Všetka tá rakovina zmizla. To ma teší, lebo som už nemohol vydržať tú bolesť a Boh už tiež nemohol vidieť, že ma to tak veľmi bolí. To bolo vtedy, keď ku mne poslal Anjela milosrdenstva. Anjel mi povedal, že som špeciálna zásielka.

To je čo?"

Podpísané: S láskou od Boha Otca, Ježiša a odo mňa.

Zdroj: http://kapkarosy.webnode.cz/

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/