A potom učenec povedal: „Hovor nám o rozprávaní."

A on odpovedal týmito slovami:

„Hovoríte vtedy, keď nie ste v mieri so svojimi myšlienkami.

A keď už nemôžete dlhšie zotrvávať v osamelosti svojho srdca, žijete vo svojich perách a hlas je rozptýlením a zábavou.

A vo väčšine vášho rozprávania je myslenie napoly zabíjané.

Lebo myšlienka je vtákom milujúcim priestor, ktorý môže síce v klietke slov roztiahnuť svoje krídla, ale nemôže lietať.

Sú medzi vami takí, ktorí vyhľadávajú možnosť hovoriť preto, že sa boja byť sami.

Ticho samoty odhaľuje pred ich očami v plnej nahote ich vlastné ja a oni by pred ním radi utiekli.

A sú aj takí, ktorí hovoria, a bez znalosti či rozmyslu prejavujú pravdu, ktorej oni sami vôbec nerozumejú.

A sú aj takí, ktorí majú pravdu vo vnútri seba, ale nevyjadrujú ju slovami.

V hrudi takých ľudí sídli duch v rytmickom tichu.

Ak stretnete priateľa na ceste alebo na trhovisku, dovoľte, aby vaša duša hýbala vašimi ústami a smerovala váš jazyk.

Nech hlas vo vnútri vášho hlasu hovorí k uchu jeho uší;

lebo jeho duša uchová pravdu vášho srdca tak, ako si pamätáme príchuť vína.

Keď zabudneme na farbu a džbán už tu nie je.“

Zdroj: Kahlil Gibran, Prorok

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/