„Predstav si ľudí bývajúcich v nejakej podzemnej jaskyni, s dlhým vchodom, ktorý celou svojou šírkou smeruje nahor, do svetla. Predstav si, že títo ľudia majú nohy a hrdlá sputnané od svojho detstva, takže musia ostať stále na rovnakom mieste a pozerať sa môžu len dopredu, pretože putá im znemožňujú otočiť hlavu. Prestav si ďalej svetlo z ohňa, horiaceho trochu vyššie a v určitej vzdialenosti za nimi, a svetlo medzi ohňom a väzňami, a nad nimi cestu, pozdĺž ktorej bola postavená nízka stena, podobne ako majú bábkari priečky pred ľuďmi, nad ktorými ukazujú svoje bábky.“

„Všetko to vidím,“ odpovedal.

„Predstav si tiež ľudí, ktorí prenášajú pozdĺž tejto steny nástroje všetkého druhu a dvíhajú ich nad stenu. A tiež obrazy a tvary zvierat vytesané do kameňa a dreva; niektorí z nich pritom hovoria a iní sú ticho.“

„Zvláštny je to obraz, o ktorom hovoríš,“ povedal, „a čudní sú to väzni.“

„Sú podobní nám. Povedz mi najprv, myslíš si, žeby títo ľudia zazreli niečo zo seba, alebo svojich susedov? Videli by niečo iné, okrem tieňov, ktoré vrhá oheň na stenu jaskyne pred nimi?“

„Ako by mohli,“ povedal, „keď musia celý život držať svoje hlavy bez pohnutia?“

„A neplatila by tá istá pravda o predmetoch, ktoré sa okolo nich prenášajú?“

„Zaiste.“

„A keby sa mohli rozprávať, nebudú sa nazdávať, že pri pomenovani vecí, ktoré vidia, identifikujú prechádzajúc predmety?“

„Určite.“

„A keby sa v tomto väzení odrážal od steny zvuk vyslovený tými, čo tu prechádzajú, myslíš, že im napadne niečo iné ako to, že rečníkom je prechádzajúci tieň?“

„Pri Diovi nie,“ povedal.

„Potom by sa väzni jednoznačne nazdávali, že realita sú iba tiene umelých predmetov.“

„Celkom nevyhnutne,“ odpovedal.

Uvažuj teraz, aké by bolo oslobodenie a uvoľnenie z týchto pút a šialenstva, keby sa niečo podobné s nimi v kolobehu prírody náhodou stalo. Keby jeden z nich bol oslobodený zo svojich okovov a musel by náhle vstať, otočiť hlavu, kráčať a zodvihnúť oči k svetlu. Pri tom všetkom by cítil bolesť a nemohol by pre oslnenie a jagavé svetlo rozoznať predmety, ktorých tiene predtým videl; aká by bola podľa teba jeho odpoveď, keby mu niekto povedal, že to, čo videl predtým, bolo všetko klam a ilúzia, ale teraz, keďže je bližšie k skutočnosti a reálnym veciam, pozerá správnejšie? A keby mu nakrátko ukázal každý predchádzajúci predmet a trápil ho otázkou o tom, čo porozuje, nemyslíš si, že bude v rozpakoch a začne považovať to, čo videl predtým, za reálnejšie, ako to, čo sa mu ukazuje teraz?“

„Oveľa reálnejšie,“odpovedal.

„A keby bol prinútený pozrieť do samotného svetla, neboleli by ho oči a neotočil by sa, nebežal späť k tým veciam, ktoré dokáže rozlišovať a považuje ich za vskutku jasnejšie a presnejšie ako veci, ktoré mu boli ukázané?“

„Je to tak,“ odpovedal.

„A keby,“ pokračoval som, „ho niekto vliekol násilím hore, k východu, ktorý je nerovný a strmý a nepustil by ho, kým ho nevytiahne von na slnečné svetlo, nemyslíš, že bude trpieť a hnevať sa?

A keby vyšiel von, na svetlo, a oči by sa mu naplnili jeho lúčmi, myslíš, že nebude schopný vidieť ani jednu vec z tých, ktoré my nazývame reálne?“

„Nuž nie, nie okamžite,“ povedal.

„Potreboval by čas, aby si zvykol a mohol pozorovať veci, ktoré sú vyššie. Najprv by najľahšie rozoznával tiene. Potom obrazy alebo kópie ľudí alebo iných predmetov vo vode, a neskôr aj konkrétne veci. Potom by začal pozorovať priestor oblohy a nebo samotné, nie však vo dne, ale v noci, hľadiac na svetlo hviezd a miesta.“

„Samozrejme.“

„A nakoniec predpokladám, že bude schopný pozrieť na samotné slnko a vidieť jeho pravú podstatu. Nielen jeho napodobeniny na vode alebo ako prízrak v cudzom prostredí. Objaví ho na jeho pravom mieste.“

„Nevyhnutne,“ odpovedal.

„A vtedy by došiel k záveru, že ono tvorí rôzne ročné obdobia a vládne nad všetkými vecami vo viditeľnej oblasti a je určitým spôsobom príčinou tých dejov, ktoré videli.“

„Zrejme,“ povedal, „to by bol jeho ďalší krok.“

„Keby si teraz spomenul na svoje minulé bydlisko, na spoluväzňov i na to, čo sa tam pokladalo za múdrosť, nemyslíš, že sa bude považovať po tejto zmene za šťastného a neľutoval by ich?“

„Určite by ich ľutoval.“

„A keby boli pocty a vyznamenania medzi nimi, ktoré by si rozdávali a tiež ceny pre toho, kto najrýchlejšie rozoznáva prechádzajúce tiene a najlepšie si pamätá ich obvyklé poradie, koexistenciu a najúspešnejšie háda to, čo má nasledovať, myslíš si, že mu bude záležať na odmenách a bude závidieť tým, ktorých títo väzni odmeňujú a robia si z nich panov, alebo by súhlasil s Homérom a vďačne by žil na zemi ako sluha druhých, ako človek bez domova a vytrpel by všetko, než aby myslel tak, ako oni a žil podobným životom?“

„Áno,“ povedal, „myslím, že radšej by si vybral všetko utrpenie, ako žiť taký život.“

„A uvažuj teraz aj nad tým,“ povedal som. „Keby musel tento človek zasa prísť dole a zaujať svoje staré miesto, nemal by oči plné tmy, keby tak náhle odišiel zo slnečného svetla?“

„Určite mal.“

„A keby ho teraz požiadali, aby súťažil s večnými väzňami v „hodnotení“ týchto tieňov, kým by bol jeho zrak ešte zatemnený a čas potrebný k navyknutiu by nebol veľmi krátky – nepovedalo by sa o ňom, že sa vátil zo svojej cesty so zničenými očami a že tento jeho pokus o výstup nestál vôbec zato? A keby bolo možné zdvihnúť na neho ruky a zabiť toho muža, ktorý by sa ich snažil oslobodiť a vyviesť hore, nezabili by ho?“

„Určite áno,“ povedal.

Zdroj: Raymond A. Moody, Život po živote 

Zdroj (foto): http://cz.123rf.com/