Už tak dlho som nepísala, nejak prestávam. Zabúdam na to že všetko dusím v sebe a potom cítim ešte väčšie trápenie. Cítim sa ako v nejakej telenovele kde sa ľudia navzájom ľúbia a stále vznikajú ďalšie komplikácie. Mám pocit že to je večnosť. Všetko sa mení a pritom ostáva stále rovnaké. On je rovnaký a ja naivná, on sa usmieva a ja sa prispôsobujem. Šťastie vystrieda smútok a zas naopak. Raz oblačno, raz slnečno. Celé veľké haló, rýchle búšenie srdca, motylíky, zrazu všetko prechádza, ide to preč a vy máte pocit že všetko čo ste chceli celé 2 roky už nechcete. Nechcete byť opäť na čakaní, nechcete opäť žiť v ilúzii šťastnej rozpávky kde sa nakoniec Janko a Marienka našli. Nenájdete sa v rozprávke, lebo tá beží len v televízii nie však v skutočnom živote. Je pravda že keď stratíte záujem o danú osobu je viac než pravdepodobné že až potom si tá osoba uvedomí ako jej chýbate ? Ak áno, prečo si to potom neváži keď jej dáte šancu ? Prečo keď cítite ako sa to opäť možno celé vracia ale v krajšom vydaní tak to znova padá lebo vy opäť dáte do toho všetko čo je vo vás len aby ste .. nesklamali, ale áno sklamaná ostávate len vy sama. Nechcem však byť len sklamaná má to celé aj pozitívne stránky, jeho úsmev ešte stále spôsobuje čaro v mojom živote. A jeho dotyky sú stále nenahraditeľné. Ide len o hodnoty človeka. Na ktorom rebríčku som ja ? Až za priateľmi, prechlastanými večermi, prehúlenými nocami a až ďaleko ďaleko za prácou. Cítím sa na poslednom schodíku, schodíkov. Tajomstvá sú super, ale občas sa vymknú kontrole. Ak Vám niekto bude tlačiť do hlavy nemysli typu, vždy sa zaľúbi len jeden ,, tak im neverte, možno to nie je o zaľúbení ako tak o chýbaní. Časom sa každý zatúlaní pes vráti na svoje miesto, záleží len na ňom či sa chce opäť zatúlať alebo ostane pri pánovi. A keďže je osud v našich rukách tak si len prajem aby sa ten môj tulák vrátil a uvedomil si že to čo teraz má už o niekoľko rokov mať nemusí. Krásny večer a prepáčte za vyliate nezmyselných slov. :)