Ahoj Gabriel,
v prvom rade si už dospelý chalan. Myslím, že mama by nemala spravovať tvoje financie. Skús sa s ňou o tom porozprávať. Taktiež nechápem, prečo ťa nepúšťa medzi rovesníkov. Tam by si sa najlepšie odreagoval.
Skús ísť na nejaké školenie, kde by si sa niečomu priučil a mohol si tak privyrobiť.

Milý Jaro. Vľmi zle sa mi číta tvoj príspevok, i keď viem, že nedokážem pocítiť tú bolesť čo prežívaš ty, ajtak ma to bolí keď sa vžijem do tvojej kože. Odporúčam ti, prehovoriť si s rodičmi a sestrou o tom ako sa naozaj cítiš, myslím si, že to pochopia ako každá správna rodina. Skús si nájsť priateľov prostredníctvom chatu, a v blízkosti tvojho bydliska, pretože tam je najväčšia možnosť že niekomu padneš do oka aby ťa chodil pozerať a cítim, že si dobrý človek. A ešte jedna malá rada, skús si prečítať alebo pozrieť The Secret (Byrne) podľa mňa by ti to troška mohlo pomôcť aspoň na rozveselenie nálady a nájdenie odpovede. Krásny zvyšok dňa Katka

Ahoj ospravedlňujem sa že až teraz píšem ale za ten čas som mal rozhovor s našimi a stále otom istom v podstate viete omne celú polovicu môjho života moje ztp je v tom že môžem chodit určitý úsek cca 30 minut priklad do mesta zo segrou a potom hladám lavičku teda ked ide niekto somnou do mesta lebo to je ozaj raz za čas teda odborne mám visunutú klenbu na nohách no a trochu mi to menej páli teda že ked napr v základke sa učia rýchlim tempom tak mne musia látku vysvetlit aspon 3x aby som to pochopil no a ztoho dôvodu ma psychiatrička dala na špecialnu základnú školu (osobytka) lebo tam sa mi bude že vraj dariť a aj sa mi darilo ale potom prišiel koniec 9 triedy a teras hop a žiadne premna vyhovujúce remeslo všetko murár,kuchár,atdatd všetko remesla kde musim dvihať ťažké veci teda možem dvihať ale nebolo by to na moje nohy ako v Trnave atd by bolo niečo ale mamka ma nechcela dať na internát a to kvoli tomu by mi tam nik nerobil zle je fakt že do deviatej triedy som bol s prepáčenim debil a necha som aby mi robili zle atdatd ale už som sa zmenil a viem sa brániť ale mamka ani počuť že zdraví nemajú robotu a že čo ja atdatd a tak že budem na invalidnom dochodku táka je pravda ako po materiálnej stránke mi skoro nič nechýba len zvnútra si pripadám byť prázdny ... no presviedčl som našich,aj podobrom aj po zlom ,ale ne načo ma budu počuvať prvoradá je segra vždy to bolo a vždy bude stym nič nenarobim a segra povie doma budeš nikam nepojdes atdatd a potom aj naši a ak sa mi aj podari potajomky sa vyparit tak to su dohry ale tak nevadi zvykol som si len už ma to nebaví a nemám už niekedy snád ani silu sa snašimi dohadovať odkaz pre hmmmm neviem ako sa volá ale nevadi ja som z Piešťan .Tak to je hádam asi všetko Dakujem za rady ktoré mi píšete a dúfam že ešte niekto poradí vdaka

Hm. Toto je už druhý raz, čo čítam, že rodičia nechápu svoje dieťa, ktoré je na nich aj vo veku dospelosti v podstate odkázané. Myslím, že je chyba niekde v nás všeobecne. Myslím, že tým, že štát dovoľuje rodičom v podstate spravovať invalidný dôchodok svojich detí, tak tie deti istým spôsobom sú hodené do situácie bezmocnosti. Toto tu my nevyriešime. Nevieme, akým spôsobom je Jaro ZŤP - či je na inv. vozíku, alebo je nevidiaci alebo ako. Ale myslím, že ak nepochodí rozhovorom u rodičov, tak ako dospelý určite dokáže mnohé veci vykonzultovať telefonicky na rôznych úradoch. Naozaj nevieme, čo všetko Jaro - okrem pokusu o rozhovor s rodičmi - vyskúšal. Lenže - tento človiečik tu nebol už pár mesiacov. Tak čo si o tom mám myslieť?

Ahoj Jaro, viem, že to určite nemáš ľahké, ale sestra i matka sa ti určite snaží nejako pomôcť či chcú, len nevie ako a ty to možno tak úplne nevidíš alebo si myslíš, že si im skrátka jedno. Pohovor si s nimi a určite bude lepšie. Ak tak rád chatuješ a poznáš treba niekoho po chatu už dlhšie, tak mu treba ponúkni, že sa niekde stretnete, treba niekde v kaviarni, tam môžete posedieť a príjemne sa porozprávať, časom z toho môže vyliezť pevné priateľstvo a určite na tom budeš po psychickej stránke lepšie. :) Ak si išiel niekam na ďalšiu školu, tak sa skús viac zakecávať so spolužiakmi a možno nájdeš skvelého kamaráta tam. :) Možno potom budeš na svet tiež pozerať úplne inak. .. :)

Ahoj Gabriel,
neviem, či si už po tom 9. ročníku nešiel na odborné učilište, ale zákon to stále umožňuje. Neviem, z akého regiónu si, ale určite máš v okolí možnosť školiť sa ďalej beztoho, aby sa ti znížil invalidný dôchodok (predpokladám, že ho poberáš).
Výhodu ďalšieho vzdelávania sú jasné:
1. zvýšiš si vedomosti
2. získaš nové kontakty a kamarátov
3. aspoň vypadneš z domu :)
Ak by si napísal, odkiaľ si, môžem ti zistiť, v akých odboroch a kde by si mohol študovať.
Pekný deň prajem.

Už v takom vekom rodina a známy Ťa maju zaškatuľkovaného , tým myslím,že vedia ,čo od Teba možu čakať vedia aký si a pod ., útekom veľa toho nezískaš ,lebo opačným efektom by bol ešte viac zvýšený záujem o Teba a ešte menej pre Teba voľného priestoru , príde vek a rodičia by Ti mali pomaly upusťovať zábrany a postupne žiť voľnejšie ...

Neviem, čo všetko si už skúšal, ale vždy existuje možnosť a možno by pomohlo povedať to rodine na rovinu :)

Ahoj. Pozerala som na net, tak je to v príznakoch zvýšenej funkcie Štítnej žľazy, že to môže viesť k nervozite a podráždenosti. Ja s tým osobnú skúsenosť nemám, tak ti to nemôžem potvrdiť.
Ale je dobré a dôležité, že si uvedomuješ, že pociťuješ hnev, lebo s ním môžeš začať pracovať, ak chceš. Ten hnev sa rodí iba v tebe, takže zaň nemôžeš niekoho obviňovať a môžeš ho len ty odstrániť. Veľa zdaru. :)

ahoj tie knihy si musim kupit no ono ja nemozem si to dovolit citim neskutocny hnev chcem sa len spytat ze na nete som cital ze ked ma niekto stitnu zlazu zvisenu tak ze moze mat v pliv na to ked som podrazdeny ?toto ma zaujima najme ze ked to ma niekto zvas ze ci sa to potvrdilo?a dakujem za rady ktorych ste mi radili pokusim sa neako uz zariadit lebo takto to uz nejde a trafi ma z toho

Tento človek je toho dôkazom. Aj jeho videá sú veľmi inšpirujúce a zaujímave:

http://vykecajsa.sk/zaujimavost_detail/103/Nick-Vujicic---inspiracia-od-cloveka-bez-koncatin/

Rozmýšľam, ako by som ti mohla ešte poradiť. Snáď by si mohol vyskúšať túto knihu: http://vykecajsa.sk/zaujimavost_detail/33/Zivot-bez-hranic/
Autor v nej hovorí o tom, že jediné zábrany, ktoré sú v našom živote, sú zábrany v našej mysli. Mohla by ti pomôcť. :)

Mate pravdu len tazsie to je ked nemam kamosov z okolia ale zdaleka a nik sa kvoli mne nebude unuvat a spoluziaci su taky ze maju svoje problemy .aka skoda ze niesom zdravi aspon tak ako segra ze v praci si nasla kamaratov aj umna su kruzky pre ztp ale ani tam ma nechcu dat ja som im vysvetloval co a jak no mamka sa chcela zamestnat u pana co ma tieto kruzky len on jej jasne povedal ze len ztp a odvtedy je trochu zaujata voci nemu a ja som vdacny co robia teda o co sa snazia mam ich rad a nestazujem sa stale to dnes prvi krat ale tak uz ma to nebavi takto zit

Mate pravdu len tazsie to je ked nemam kamosov z okolia ale zdaleka a nik sa kvoli mne nebude unuvat a spoluziaci su taky ze maju svoje problemy .aka skoda ze niesom zdravi aspon tak ako segra ze v praci si nasla kamaratov

Ja si myslím, že ti tak trochu rozumiem. Cítiš sa ako vo vezení. Nič nemôžeš bez dovolenia, aj keď si dospelý. Život je stereotyp, stále to isté.
Niekedy je dobré odventilovať sa vonku, na vzduchu, a to tvoji rodičia nechápu. Však si mladý, kedy to zažiješ, ak teraz nie. Ako tu už bolo na tomto fóre spomínané, dôležité, aby si TY začal riešiť túto situáciu, pretože tá sa nevyrieši sama. Skús sa o tom porozprávať s vašimi. Keď Ťa raz pustia, a ty dodržíš pravidlá, druhý raz, tretí raz, ... získaš dôveru a potom to budeš mať vo vrecku. Poviem ti to tak, nie je nič horšie,ako to, že sa cítiš skľúčený a sám, ale život nie je takýto, život je taký, aký si ho urobíme, ... tak do toho Jaro!!! :-)))

Tak choď na to postupne. Ako píše Flea, skús si najskôr párkrát zavolať nejakého kamaráta domov, postupne sa choďte spolu poprechádzať, a keď tvoji rodičia uvidia, že prichádzaš domov v dohodnutý čas a že sa neflákaš, tak ti budú dôverovať a pustia ťa hocikedy. A hlavne sa na nich stále nesťažuj, ale skús sa pozrieť na to tak, že sa o teba boja, a buď rád, že im na tebe záleží. Keď naozaj chceme, tak sa dá všetko vyriešiť. :)

No ono som skušal sa rozpravať snimi no ked som načal temu ze chcel by som ist von tak ze som taky isty ako sestra atdatd ale ja by som nebol vonku do neviem kolkej napr od12 do 15 mne by aj to stacio no oni nato ze mozem ist do riti ze mi zoberu dochodok a take halušky a ze ani pocut no a tak sem tam utekam zdmomu ked nasi idu prec ale ras ma prichitii islo o to ze som chcel poslat na poszu list a posta je odnas anie blizko tak vystrajali ae ked som ja chcel poslat list tak daj peniaze mi ti to posleme a aj sa stalo ze neposlali tak preto to riesil som takto ze ked su prec tak sa mi podari ubziknut a nazim sa kukat na hod ze ci to stihnem prist domov kím sa oni vratia

No kamarát, máš 22 rokov, píšeš že si ZŤP, ale tak svojprávnosť ti nevzali. Pokiaľ potrebuješ rady ako ďalej, bolo by vhodné, keby si najskôr napísal aké kroky si už podnikol, čo sa ti podarilo a naopak v čom konkrétne ti rodičia nechcú výjsť v ústrety. Rodičia ta nikde nechcú púšťať pretože sa o teba boja a je pre nich jednoduchšie, keď ťa majú doma na očiach - stačí, že sa musia báť o sestru ktorá behá po diskotékach. Pojdeš von raz, druhykrát, postupne si zvyknú a doma ťa držať nebudú, len na nich musíš pomaly. Pre začiatok si zavolaj niekoho k sebe domov, alebo sa prihlás do krúžku kde budú aj iné decká s ktorými si mysliš žeby si mohol mať niečo spoločné. Nie je to bezvýchodisková situácia, aj keď sa ti možno zdá opak

Ahoj.
Ako tak čítam, zisťujem, že sa nachádzaš v zložitej situácii. Neviem, v akej miere si ZŤP, ale ako prvé ma napadá, či si sa niekedy skúšal porozprávať so svojimi rodičmi o svojej budúcnosti, že by si chcel niekde ďalej študovať, alebo aby Ťa púšťali von s kamarátmi alebo aby Ti dávali peniaze z tvojho invalidného dôchodku. Možno by bolo dobré sa pokojne o tom, s nimi porozprávať. Sú to tvoji rodičia a určite majú záujem o tvoje dobro a šťastie. Viem, že to musíš mať náročné, ale skúšal si sa niekedy zamyslieť nad tým, akú máš predstavu sám o sebe alebo o svojich blízkych? Či náhodou ty sám seba nepovažuješ za \"malé decko, čo sa nevie bicyklovať\", a preto ti to tak aj rodičia dávajú najavo. Z toho, čo si napísal, predpokladám, že nemáš dobrý vzťah so svojimi rodičmi ani so svojou sestrou. V každom vzťahu sú dve strany, takže neustále sťažovanie sa na rodičov a sestru ti nepomôže. Skús si to obrátiť a snažiť sa nájsť si k ním cestu. Vyskúšaj sa prestať na nich sťažovať a skús ich skôr oceniť za to, čo pre teba robia, že sú tu stále pre teba a podobné veci. Potom, myslím, nebudeš mať ani potrebu utekať z domu. Niekedy je jednoduchšie pozerať sa na svet negatívne. Ale skús si to celé obrátiť a zamerať sa na to dobré a byť za to vďačný. Dôležité je uvedomiť si, že najdôležitejší je tvoj postoj k sebe a k svojmu životu. Musíš si uvedomiť, že si krásna osoba, bez ohľadu na to, či máš nejaké postihnutie alebo nie, a musíš vedieť, že môžeš robiť všetko, čo chceš. Dôležité je len si ujasniť, čo naozaj chceš. A ak táto situácia nezodpovedá tomu, čo chceš, tak si treba veriť, že je v tvojich silách zmeniť ju. Láska a vďačnosť je veľmi dôležitá, a ak ju začneš uplatňovať, tie dobré veci k tebe prídu samé.
Dúfam, že som ti pomohla. Veľa šťastia. :)