Uprostred temných hôr raz stál,
jemný vietor s vlasmi sa mu hral.
Počúval žblnkot divej rieky,
krádny pocit, žiť a nebrať lieky.

Našiel začiatok a koniec každého chodníka,
našiel správny život bez kadejakého zbojníka.
Po tvári mu stekali mokré kvapky z neba,
žiadal len tak málo ale nedostal čo bolo treba.

Chcel len zažiť lásku a radosť,
a bezproblémovú mladosť.
Lenže o tomto osude mohol len snívať,
aj keď nikdy nechcel prázdnotou zívať.

Trápilo ho to, čo druhí nepoznali,
myšlienky o budúcnosti dopredu ho hnali.
Prestal myslieť na chorobu a všetky zlé veci,
a začal problémy s radosťou niesť na pleci.

Našiel si miesto kde sa dobre cítil,
miesto, kde vždy život do rúk pevne chytil.
No prešiel rôčik, prešli štyri,
hlavou sa mu iba pohreb hmýri.

S úsmevom dobojoval svoj boj s chorobou,
patril medzi málo ľudi,kt. sa vyrovnali s takou zlobou.
Na jeho hrobe nebola žiadna sviečka ani kvet,
takto úboho sa o nás stará dnešný svet.



Error connecting to mysql